Od januára 2014 bola do zákona o dani z príjmov doplnená možnosť, aby si zamestnávateľ mohol dať do daňových výdavkov aj výdavky na dopravu zamestnancov. Podmienkou bolo, že sa zamestnanec nemohol do práce a späť dopraviť verejnou dopravou, keďže do fabriky nechodí verejná doprava.
Toto ustanovenie podporovalo zamestnanosť u zamestnávateľov, ktorí pre svojich zamestnancov zabezpečujú vlastnú dopravu. Výdavky si môže firma zahrnúť do základu dane v plnej výške. U zamestnanca by sa tieto náklady poskytnuté zamestnávateľom bez ohľadu, či sú tieto výdavky u zamestnávateľa daňovo uznané alebo nie, mali zdaňovať ako nepeňažný príjem zo závislej činnosti.
Nové zdaňovanie
Mnohí zamestnávatelia považovali dopravu zamestnancov za jednu z nevyhnutných podmienok zabezpečenia plynulej výroby, rovnako ako napríklad zabezpečenie pracovných pomôcok alebo bezpečnosti práce, a nie ako „nepeňažnú výhodu” zamestnancov. Práve preto hodnotu dopravy svojim zamestnancom nezdaňovali.
Takémuto prístupu urobilo ministerstvo financií koniec v novele zákona o dani z príjmov, ktorá nadobudne účinnosť od januára 2018. Na zmeny zdaňovania dopravy, ktorú zabezpečuje zamestnávateľ, doplatia zamestnanci.
„Podľa novely je takéto nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnávateľom vo forme dopravy do zamestnania oslobodené od dane len v tom prípade, ak sa zamestnanci podieľajú na financovaní takejto dopravy, pričom novela upravuje minimálnu výšku tohto spolufinancovania,“ popisuje zmeny Janka Farkašová, senior manažérka a daňová poradkyňa zo spoločnosti Deloitte.
Spolufinancovanie musí dosahovať minimálne 60 % z celkovej sumy výdavkov na dopravu, respektíve 30 % v prípade, že ide o zamestnávateľa, ktorého prevažujúca činnosť je výroba vykonávaná vo viaczmennej prevádzke a takýto spôsob dopravy na miesto výkonu práce využíva najmenej 30 % zamestnancov.
V ostatných prípadoch musí byť podľa novoprijatej legislatívnej úpravy nepeňažný príjem zamestnanca vo forme dopravy poskytnutej zamestnávateľom zdanený.
Ďalšia byrokracia
„Pri nižších platoch zamestnancov vo výrobe, ktorí väčšinou takýto typ dopravy využívajú, spôsobí zavedenie zdaňovania dopravy významné zníženie ich čistých príjmov a môže ohroziť zotrvanie na týchto pozíciách,” uzatvára Janka Farkašová zo spoločnosti Deloitte.
Nový systém môže byť pre zamestnávateľov komplikovaný a administratívne náročný, pretože bude treba celkový nepeňažný príjem rozdeliť na jednotlivých zamestnancov, keďže zamestnanci dochádzajú z rôznych miest, pričom rozdiely sú aj v pravidelnosti využívania dopravy zabezpečenej zamestnávateľom.
Príklad:
Zamestnávateľ zabezpečuje výrobu v trojzmennej prevádzke a svojim zamestnancom poskytuje autobusovú prepravu do práce. Ročné náklady na túto prepravu sú 120-tisíc eur (10 000 eur mesačne).
Ak je celkový počet zamestnancov tohto zamestnávateľa napríklad 150 a autobusovú prepravu využíva 100 zamestnancov, teda 66 % všetkých zamestnancov, sú splnené podmienky na uplatnenie „zníženého” príspevku zamestnancov na dopravu vo výške 30 %, aby bola táto doprava pre zamestnancov oslobodená od dane.
Ak by však zamestnanci neprispievali na dopravu vo výške „zníženého príspevku“ vo výške 30 % z celkovej ceny dopravy, rozdiel medzi ich príspevkom a sumou vo výške 30 % z celkovej ceny dopravy predstavuje nepeňažný príjem zamestnancov podliehajúci zdaneniu.
V prípade, že si zamestnanci hradia cenu lístka za autobusovú dopravu vo výške 0,50 eura na pracovný deň (10 eur mesačne za 20 pracovných dní v mesiaci), celková výška príspevkov od všetkých 100 zamestnancov využívajúcich dopravu je 1 000 eur mesačne. To predstavuje len 10 % z celkovej sumy dopravy hradenej zamestnávateľom (z čiastky 10 000 eur mesačne), teda nie je splnená podmienka na oslobodenie takéhoto nepeňažného príjmu zamestnanca od dane.
Podľa novej úpravy rozdiel medzi 30 % z celkovej sumy dopravy (3 000 eur mesačne) a príspevkom od zamestnancov (1 000 eur mesačne) vo výške 2 000 eur predstavuje nepeňažný príjem zamestnancov, ktorý podlieha zdaneniu a odvodom.
Týchto 2 000 eur mesačne treba rozpočítať na zamestnancov využívajúcich dopravu (pri 100 zamestnancoch to predstavuje 20 eur na zamestnanca) a týchto 20 eur pripočítať k príjmu zamestnancov ako ich „nepeňažný príjem“ a treba ho nielen zdaniť sadzbou vo výške 19 %, resp. 25 %, ale treba z neho aj odviesť príspevky na zdravotné a sociálne poistenie vo výške 13,4 %. To pri nepeňažnom príjme 20 eur zníži čistý príjem zamestnanca o cca 6,50 eura, resp. 7,70 eura (pri sadzbe dane 25 %).
V prípade, že by u tohto zamestnávateľa z celkového počtu 150 zamestnancov dopravu využívalo menej ako 45 zamestnancov (menej ako 30 %), čistý príjem zamestnanca by bol nižší o 16,20 eura, resp. o 19,20 eura (pri sadzbe dane 25 %), nakoľko nepeňažný príjem zamestnanca by v tomto prípade predstavoval 50 eur namiesto pôvodných 20 eur.
Prameň: Deloitte
